Pre cirkevný zbor bol život po 2sv. vojne poznačený celkovým postojom totalitného štátu k viere v Boha a k cirkvi a pravdepodobne najťažším obdobím od jeho vzniku.

Zbor veriacich v Rožňave  výrazne upadal počtom aj hmotne. Cirkev bola štátnou mocou vytlačená zo svojich vlastných škôl, ktoré boli poštátnené, akákoľvek forma cirkevno-zborovej práce bola nežiadúca a potláčaná. Z niekoľko tisíc dušového zboru ostávalo niekoľko stoviek evidovaných cirkevníkov. Kým napríklad ešte koncom 50-tych rokov bolo konfirmovaných priemerne 20 konfirmandov, koncom 70-tych rokov už ani nie polovica z toho počtu, pričom nechýbali roky, v ktorých sa nekonfirmovalo. Podobne sobáše, krsty, prisluhovania Večere Pánovej v nemocnici a v domácnostiach. Budovy vo vlastníctve cirkvi, ktoré neboli zkonfiškované, boli udržiavané len s veľkými ťažkosťami, pretože pre pokles cirkevníkov a znemožnenie aktívneho hospodárenia zbor dosahoval len minimálne príjmy. V spomienke jednej z najstarších členov cirkevného zboru sa hovorí o dvoch veriacich, pre ktorých slúžil zborový farár Štedrovečerné služby Božie. Záznamy z druhej polovice minulého storočia prezrádzajú  skryté aj otvorené nepriateľstvo voči cirkvi a zachovali sa, aby sa s bázňou pred Bohom hľadelo na tých, ktorí duchovne prežili a aj na tých, ktorí nie.

Bratstvo duchovných Gemerského seniorátu je úctivou spomienkou predovšetkých na tých, ktorí veľa pretrpeli pre pravdu a evanjelium Pána a Spasiteľa Ježiša Krista: